streda, 6. mája 2015

Máj a s tým spojený koniec semestra a začiatok skúškového. To znamená vnútorný nepokoj, stres až mierna panika, za čo si väčšinou môžem sama, lebo si nechám všetko na poslednú chvíľu alebo si dám skúšku, hoci viem, že mám kopu iných súrnejších vecí na práci, okrem iného napríklad navštíviť svadbu.

V sobotu mala svadbu sesternica alebo ako som ju tu možno spomínala - Labuť. Bola som jej za svedkyňu.
   Pekná menšia svadba to bola. Slzy som udržala, dobre som sa najedla a tak... bolo to fajn. A dokonca som mala bledomodré šaty. Nič tmavé, neuveriteľné.
   Aj priateľ bol so mnou, čo bolo super, lebo inak by som zo začiatku, keď som nestíhala a nevedela, kam sa postaviť a čo robiť, panikárila ešte viac než som nakoniec panikárila.
   Ešte že som mala zarezervované miesto pre partnera rok pred svadbou, i keď som žiadneho nemala. (Som si zaumienila, že si dovtedy niekoho nájdem, aby som tam nemusela byť sama s Mihuľou a Sysľom. A smejem sa, že mi to vyšlo. Lebo šance, že by sa mi to podarilo boli fakt mizivé.)

   Počasie je krásne, teplé a s priateľom nás to už párkrát vytiahlo do prírody a už sme si celkom pekne prešli Brno a jeho okolie, ale ešte toho máme dosť navštíviť.

Našli sme slimáčiky. Raz ich budem chovať.

Ja a moja koruna z púpav. Som kráľovnou víl a slimáčikov a nikto mi to nevyhovorí.
 

 Moja nálada je stále dosť premenlivá. Bez zjavnej príčiny mi začne byť smutno alebo len proste nanič. Stáva sa mi to častejšie než by som chcela. A všimla som si, že nemôžem zostať sama so sebou a nemať si s kým písať, lebo to ma začnú prepadávať pocity menejcennosti, postrádateľnosti a väčšinou to skončí tým, že som znechutená sama sebou a začnem plakať. Ešte že nie som tak často sama.
 
   Morčatá spokojne rastú. Každú nedeľu ich vážime, nech máme prehľad ako veľmi rastú a teda ide im to pekne. Nečudo, keď pri každom pohybe v kuchyni a niekedy už aj v izbe, začnú kvíkať, že chcú nutne papať, aj keď pred minútou dojedli uhorku.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára