Leto sa pomaly chýli ku koncu. Ale pre mňa to znamená, že môžem začať konečne oddychovať.
Jún som síce mala voľný, ale júl a polovica augusta boli pracovné, a keď som prišla domov, čakala ma práca na diplomke a dovybavovanie vecí ohľadom diplomovej praxe.
Teraz si však už môžem konečne vydýchnuť a pripravovať sa na dovolenku, ktorá ma čaká od piatka. Som zvedavá, ako sa mi tam bude páčiť. Pri mori som nikdy nebola a ani fanúšičkou slnka, tepla, opaľovania či vody som tiež nikdy nebola. Tu nastáva otázka na čo tam vlastne idem. Nuž, hlavne kvôli priateľovi a hádam, že zo zvedavosti. Rada spoznávam iné kraje.
Čo mi pripomína, že okrem práce som s priateľom stihla pochodiť po zaujímavostiach okolo Turnova. Navštívili sme hrad Kost, Trosky, Drábske světničky a ešte mnoho vecí. V podstate to bolo moje vysnené leto. Nekysla som doma, ale bola som s osobou, ktorú ľúbim a videla som ďalší kúsok sveta. A dobrodružstvá budú pokračovať v Chorvátsku. No čo viac si môžem priať.
Možno lepšie duševné zdravie? Už ma unavujú depresívne tendencie, čo mám, nehovoriac o tom, že teraz sa zas viac ozýva sociálna fóbia.
Unavuje ma nenávidieť sa.
Stále sa pohrávam s myšlienkou vrátiť sa k písaniu. Ale neviem sa odhodlať, pretože viem, že to už nebude ono po niekoľkoročnej prestávke. A tiež dosť často nie je nálada a čas. No chcela by som pokračovať v Pazúrikoch a fúzikoch, to nie je náročná poviedka, a je taká milá a zábavná (aspoň dúfam). Plus mačacie ženy.
Chýba mi motivácia. Pre koho to písať? Na čo to vôbec písať?
Lúčim sa s vami. Po dovolenke sa možno ozvem.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára