Víla a Vlk

Zažiadalo sa mi napísať niečo na tento blog, trocha to tu oprášiť a taktiež som chcela zistiť či viem ešte písať niečo súvislé v slovenčine (niečo súvislé okrem bakalárky).

Posledný článok som napísala v októbri minulého roka, ale to je stále tento školský rok, takže je to v poriadku.
A tento školský rok znamená, že je mojím tretím rokom bakalárskeho štúdia, čiže, áno, bakalárska práca, prijímacie skúšky, štátnice... takže samá sranda.
A aj tieto faktory majú prsty v mojej neaktivite na blogu, pravda, najviac sa na nej podieľa tumblr.
(Popravde, už asi ani nechcem byť aktívna. Moja blogerská kariéra už dávno skončila. Nemám vám čo povedať a ani nemám potrebu.)

(Tento článok som začala písať niekedy v máji a dopisujem ho v júli. Uvidím či ho vlastne aj dopíšem...)
Odvtedy, čo som sa naposledy ozvala sa udialo mnoho vecí. Napríklad, že som si vydobyla titul Bc., bola som prijatá na nadväzujúce štúdium, takže sa môžem pokúsiť získať aj titul Ing., a troška debilne som sa zamilovala.
Ďalšie veci tu nemienim rozoberať, pretože sú príliš tmi pre tento blog. Ale sú dosť relevantné v jeho ignorovaní, pretože ma tak mentálne zamestnávajú, že pre nejaký blog nezostáva miesto. Ale jedno vám môžem povedať, ľudia moji, ja som tak sprostá, až to bolí. Viem, že v danej chvíli robím chybu/blbosť, ale aj tak to spravím.

Ako si tu tak doťukávam tento článok, celkom prichádzam na zabudnutú chuť ich písania. Možno sa ešte s pár výkecami vrátim. Nie že by tu niekto zostal, kto by si to prečítal, ale to vôbec nevadí. Vždy mi išlo rozprávanie sa sama so sebou.

Prázdniny mi začali už pred nejakým časom a ja som stále nebola schopná dočítať knihy, čo mám už pekne dlho rozčítané. Ale nie je chuť. Niekedy už nie je chuť ani čumieť na seriáli. A tak len sedím a bezcieľne klikám a občas sa cítim mizerne, aby to nebolo také jednotvárne.
Monotónnosť, jednotvárnosť, šedivosť, prázdno.
Nič ma neteší. Iba keď robím blbosť, ktorú by som nemala, tak sa teším až veľmi. Vtedy zabudnem na to, čo bolo, čo bude a len sa kúpem vo farbách a pocitoch. Ach... tak hlúpa a patetická...
A po farbách neprichádza šedivosť, ale čiernota. Ale nakoniec príde aj tá šedivosť. A je tak krehká a cenná, no i tak ju vždy zničím.
Niekedy sa snažím nahradiť tie farby a pocity inými, ale nie je to ono. Potom prahnem po pravých farbách oveľa viac než zvyčajne a veľmi ľahko im aj podľahnem.
Všetko si to uvedomujem, no napriek tomu tak ľahko vždy zahodím ťažko vydobytú psychickú stabilitu za pár mizivých chvíľ.
Ako som už povedala, som patetický hlupák.
A štve ma to, že nemám vôľu povedať razantné nie.

Rozmýšľam, o čo ste ešte prišli.
Ach, áno, nemôžem nespomenúť našu bulharskú spolubývajúcu. Zbožňujem ju, a už v deň, čo odišla späť do Bulharska, mi začala chýbať. Je to super osoba, priateľská, energická, otvorená, pozitívna. Jej priateľskosť ma zahrňovala bez výhrad, bez nejakých predsudkov. Bolo proste cítiť, že ma naozaj chce, tam kde ma pozýva. Super s ňou bolo.
A tiež máme podobnú orientáciu (ona čisto ženy, ja už tak čisto nie), takže sme sa mohli porozprávať aj o tom a aspoň som si nepripadala ako creep a v menšine.

Myslím, že už som povedala všetko, čo som chcela aj nechcela. Tak sa zatiaľ majte.